Trasa : ML-Ubľa (autom) 1.Ubľa - Malý Berezny - Perečin - Turiji Remety - Lumšory , 2. Lumšory - Turiji Remety - Poroškovo - Poljana - Verchnja Hrabicnica - Nižni Vorota - Volovec, 3. Volovec - Skotarske - hrebeň Karpát - Volovec, 4. vlakom Volovec - Mukačevo - Čop - Užhorod, 5. Užhorod - Perečin - Ubľa

Dlžka : 250 km

Čas : 4 dni

Dátum : 1.- 4.8.2008

Cyklotrek Ukrajina sa plánoval už niekoľko mesiacov. Pre naše zaneprázdnenie sme termín stále odkladali. Nebola jasná ani zostava. Nakoniec po určení spôsobu a jasného termínu sme 1.8.2008 ráno o 6.30 nasadli do auta s prívesným vozíkom, na ktorom boli naše bicykle a v zostave Sašo, Vasiľ, Martin a Laďo vyrážame na Ubľu. Auto s vozíkom nechávame v priestoroch hraničnej polície na Ubli. Na poslednú chvíľu v aute ostávajú aj stany a tak s plnou poľnou a karimatkami vyrážame na hraničný prechod. Colník p. Kocak nám ešte praje šťastnú cestu a bezpečný návrat. Hladko prechádzame aj stanovište ukrajinských colníkov a pasovákov. Tak teda, horsa na štvordňové bádanie po Zakarpaťju.

    Ešte v hraničnom pásme stretávame dve cyklistky a ani netušíme, že ďalší cyklisti budú až v posledný deň cyklotreku. Za hraničnou čiarou sú prvé benzinky, pri jednej z nich je aj toto foto, cena benzínu je veľmi zaujímava oproti našej 39Sk/liter. Vasiľ vysvetľuje funkciu akýchsi naklonených plošin, kde si auto nacúva, vým je hrdlo nádrže hore a nádrž je naklonená, to znamená, že sa tam vojde viac paliva /určite potom aj niečo vytečie von, ale už zaplatené/.

Hneď v Malom Bereznom v obchode meníme slovenské koruny na ukrajinské hrivny s kurzom 4,5 : 1. Kupujeme aj nejaké potraviny. Prechádzame Malý Berezny smerom na juh, obdivujeme miestnu architektúru a sledujeme kolorit dedinského života. Pár km pred Perečinom sa zastavujeme pri predajcoch húb pri ceste. Jeden z  nich práve dorazil s manželkou na sajdke, Vasiľ už nevydržal a poprosil ho o možnosť vyfotiť  sa na sajdke Ural aj s jeho krásnou ženou. V  Perečine si prezeráme pamätník osloboditeľom a v centre mesta v parku zas sochu poštára Fedora Fektu. Z parku ideme k malej kaviarničke, kde odpočívame a dávame si kávu a nanuk. Sašo zisťuje, že niekde v parku chytil defekt, a tak ho hneď aj opravuje. Bol to jeho prvý aj posledný na tomto treku. V meste ešte prezeráme megalomanské stavby socialistického absurtizmu, ale aj obdivujeme stavby kostolov. Z centra mesta sa vydávame späť ku križovatke a odbočujeme na Svaljavu, presnejšie na Lumšory, čo je rekreačné stredisko. Cesta je zatiaľ OK, aj tempo nám vyhovuje. V obci Turiji Remety odbočujeme vľavo na Lumšory. Po pár km začínajú aj pekné stúpania k pohoriu Polonina Runa. Zasa v niektorých dedinkách míňame predajcov jabĺk, ale aj sušených a čerstvých húb. Otvárajú sa nám pekné pohľady na Poloninu Runu, proste "štos neskutočne". Po jednom stupaku si hore odpočívame a ochutnávame zrelé černice. Tu sa k nám pristavuje na karavane jeden talian s manželkou a pýta sa odkiaľ sme a kam ideme. Lámavou angličtinou sme mu vysvetlili čo a ako.  Ani sme nevedeli, že si s talianom Maurom Chavierim čo to zažijeme. Blížime sa do horského rekreačného strediska Lumšory. Obdivujeme miestnu architektúru, chaty sú pekné a hlavne veľké. Po asi 500m odkladáme bicykle a ideme sa vyvaliť na karimatky a odpočinúť si pri vodopáde. Dostávame od miestnych informáciu, že tých vodopádov v oblasti je viacej a ešte krajších, ako ten prvý. Po odpočinku a relaxe s prakom sa vydávame viac hore po trochu krkolomnej ceste. Samozrejme cestou stojíme pri každom vodopáde a robíme pár fotiek. Je tu aj veľký stanový turistický tábor. Na križovatke vpravo vidíme v diaľke väčšiu chatu, vyzerá opustená. Po príchode zisťujeme, že je to bývala socialistická turistická ubytovňa, je zatvorená a trochu vyrabovaná. Vonku však je dobré prostredie so stolmi a lavičkami a tak ostávame tu a varíme si večeru. Keby boli stany, tak tu aj ostaneme na noc. Pomaly sa však stmieva a my sa spúšťame dole, aby sme ešte stihli niekde ubytovať sa.  Jedna veľká "socialistická" chata ponúka ubytovanie za 60 hrivien, ideme  preto inde. Nachádzame peknú veľkú chatu, kde síce stojí nocľah 100-150 hrivien, ale strážnik nám ponúka nocľah v drevenej chate so sprchou a WC. Interier nič moc, ale na prespanie stačí. Bicykle nám strážnik zamyká do kotolne - celkom nové zariadenia, stavali ju Slováci, ale nikdy sa nespustila a asi ani sa nespustí. Na večer ideme posedieť do pekného dreveného baru. K pivu nám Vasiľ vyberá aj sušené slané rybky, ktoré najviac chutia Maťovi. Ráno sa vydávame na cestu späť, je síce už asi 10 hod. a to preto, lebo na pive sme sa zdržali. Asi po 2 km dostáva Laďo defekt. Škoda, že to nebude jeho posledný.   Zastávku robíme v  dedine Turiji Remety, kde navštevujeme obchod aj miestne malé trhovisko. Pokračujeme ďalej vľavo na východ a ťaháme bez prestávky dlhú štreku až do Poroškova. "Už teraz vieme, odkiaľ sú Poroškari". Cestou fotíme prázdne veľké nedokončené  domy, z čoho vysvitne, že na Ukrajine chýba stavebné sporenie.

  Jednu dedinu prechádzame práve , keď robotníci robia "asfaltový" povrch, rozhadzuju štrk rovno z korby auta a valec hneď všetko utláča. Tak sa u nás robila cesta pred 30-timi rokmi. Za dedinou si odpočívame a  práve nás míňa kolona asi 15 offroudov z Česka, asi boli brázdiť Karpaty. Prechádzame ďlhším sedlom a spúšťame sa k mestečku Poljana. Na jeho predmestí je strážené rekreačné zariadenie, kde si dávame obed. Je to trocha drahé, ale aj to treba vyskúšať. Po dobrom obede Laďo pri odchode zisťuje ďalší defekt a ešte ho aj začína bolieť koleno. V Poljane meníme smer Vľavo na severovýchod a prechádzame krásnym údolím rieky Latorica. Všade je veľa rekreantov a oddychujúcich len tak pri vode, pri kravách, na dekách a pod.  Prechádzame ďalšie sedlo a spúšťame sa k hlavnej ceste, vedúcej z Mukačeva do Ľvova. Ešte dobre, že túto cestu viac-menej križujem v Nižních Vorotach, lebo je veľmi rušná. Mierime na Verchnie Vorota a Volovec, cieľ dnešnej etapy.  Volovské sedlo nám dáva riadne zabrať, ťaháme už 77 km a s plným vybavením. Pri Volovskom monumente na vrchole berú už Vasiľa mrákoty a lezie naň ak akási horúčka. Domáci už zháňajú kravy z paše, treba sa aj nám poberať a nájsť ubytovanie.  Vo Volovci Laďo zisťuje, že motel je obsadený,  preto s Vasiľom odchádza do hotela Viktoria, kde nám ponúkajú pekný a dobre zariadený apartman, vchod je síce priamo z chodníka, ale bicykle sú s nami v izbe.

Vasiľova horúčka sa prejavuje pri večeri naplno, pomáha paralen, ale hlavne dobre sa vyspať. Všetci ideme skoro spať, lebo etapa bola veľmi namáhavá, aj keď bolo počasie pekné, niekedy až veľmi teplo. Dnes sme urobili 80 km plne naložení, hlavne Maťo si zaslúži za dnešnú etapu obdiv .

V nedeľu sme sa rozhodli, že meníme plán celého cyklotreku, vydávame sa na hrebeň Karpát a všetky veci nechávame v hoteli. Ráno sme si kúpili čerstvý chlebík priamo z pekárne, pivo a hajde na bicykle. Na kruhovom objazde nás zdravia pasažieri z autobusu z Malaciek, keďže si všimli našu vlajku na Vasiľovom bicykli. Vydávame sa po ceste smerom na Mižhirja, po prvú dedinu. Obdivujeme vysoký železničný most, ale aj miestnu, niekedy veľmi špecifickú architektúru. Odtiaľ sa vraciame asi 3 km späť a odbočujeme vpravo na Skotarské. Dedina je dlhá a celkom zaujímavá. Panelová cesta je dosť nebezpečná, lebo kde-tu z nej trčia roxory. Pomaly prechádzame ne lesnú cestu. Mapa ale ukazuje riadnu cestu cez hrebeň Karpát na jeho severovýchodnú časť. Skutočnosť je o inom. Kamene, vymyté koľaje, ale aj potok rovno na ceste. Vo výške asi 700 m n.m. prechádzame železničnú trať. Rozprávame sa so službukonajúcou mladou pani, ktorá nás zbežne informuje o svojej  práci. Sme tam krátkou a za tu chvíľu prešli 4 dlhé nákladné súpravy vagónov. My ale stúpame vyššie, bicykle už viacmenej tlačíme. Dokonca tesne pod vrcholom ich nechávame vedľa cesty, šľapeme pešo. asi po 700 m  dosahujeme hrebeň Karpát, odkiaľ sú krásne výhľady ako na jednu tak na druhú stranu hrebeňa. "Štos neskutočné". Po vypití piva a zjedení pár kúskov suchého chleba sa vydávame späť. Cesta dole na bicykloch je krkolomná, ba až nebezpečná. Sašovi už brzdy frézujú ráfik kolesa, keďže gumičky sú celkom zničené. Preto zastavujeme a menia sa gumičky na zadnej brzde. Prichádzame do Skotárskeho, blížia sa mraky a dážď, tak si pod veľkým stromom obliekame pršiplášte, práve sa spustil riadny lejak. Lenže skôr ako sme sa pripravili do dažďa, ten ustal a vyšlo slnko. Cestou do Volovca sa zastavujeme v "domácej kuchyni" kde opäť dávame boršč a potom rovno na hotel, ešte umyť bicykle a plánujeme ďalší postup cyklovýletu. Keďže padlo rozhodnutie, ráno pôjdeme ďalej vlekom, bude to na naše pomery skoro cca o 4.00. Preto spať líhame skôr aby sme to ráno stíhali.

   V pondelok nastupujeme skoro ráno na vlak. Bicykle máme vo vagóne pri sebe a ani za nich nebolo treba platiť. Vystupujeme v Mukačeve, po krátkych raňajkách pri jednom bistre na ulici, nastupujeme do ďalšieho vlaku smerujúceho cez Čop do Užhorodu. Tu už je potrebný aj lístok na bicykel. Zatiaľ čo Vasiľ kupuje lístky aj pre bicykle, my spolu so sprievodcom zdržiavame odchod vlaku. Asi po dvoch hodinách vystupujeme v Užhorode. Túlame sa mestom, navštevujeme niekoľko obchodov ale hlavne na jednej križovatke stretávame našich talianov na fiate karavan. Na ulici si dávame čapovaný kvas, niečo ako naša kofola, vrelo doporučujeme, zdá sa to zdravšie ako kofola - je to vyrobené na prírodnej báze - kvasením. Výpadovkou sa púšťame už na bicykloch smer sever na  Perečin. Po pár kilometroch spozorujem vpravo od cesty prekrásnu zrúcaninu nejakého hradu, alebo opevnenie. Hneď sa rozhodujeme pozrieť si ho. Po odbočení cez most vidíme "našich" talianov na brehu pri vode. Keďže na náš pozdrav pani odpovedá rusky, ideme k ním sa konečne poriadne zoznámiť. On je talian, ona jeho manželka ruska, trávia dovolenku na Ukrajine.  Po spoločnej fotke odchádzame k zrúcanine. Stálo to za to, veď posúďte sami.

 Zrúcanina - Nevycke, ktorá je na kopci po "peknom" stupaku, ponúka nádherné výhľady na okolie, hlavne na tok rieky Už. video.yandex.ru/users/fatmankiev/view/583/   Po prehliadke hradu sme sa vydali do Perečina s tým, že ešte sme pomohli nášmu talianovi so zapadnutým Fiatom. V Perečine v reštaurácii Kantína sme si dali "posledný" super boršč s dobrým pivkom a poď ho na hranicu. V Malom Bereznom ešte míňame posledné hrivny a kupujeme cukríky, alkohol a pod. , len aby sme minuli všetko ostatné. Slovensko nás víta počasím pred búrkou. Vyzdvihujeme auto z colnice, zastavujeme sa v Kolonici pri našom kolegovi Jarovi a potom už sprevádzaní búrkou, ako hrom sa vraciame domov. Za dažďa skladáme bicykle a lúčime sa s tým, že ešte spravíme dozvuky, kde preberieme celú trasu v spomienkach ešte raz. Stálo to za to, neľutujeme a vrelo doporučujeme. Určite si to zopakujeme s určitou obmenou ešte raz. Minimálne.