... a sen sa stal skutočnosťou

Reportáž začínam týmto výrokom, lebo nám trvalo niekoľko rokov, aby sme to nakoniec uskutočnili. Etapovité päťdňové putovanie som naplánoval tak, aby sme boli čo najviac na vedľajších cestách, čo sa aj podarilo. Vyrážame teda v pätici na hranicu do Paloty v stredu 29.8. na deň štátneho sviatku. Vo Vydrani sa k nám pripája Viťo a ide nás odprevadiť na hranicu. Zároveň nám ponúka po príchode v nedeľu srnčí guláš, berieme ho teda za slovo a už teraz sa tešíme, lebo Viťo to vie dobre pripraviť. Pozdraviť nás prišla aj Jana, aby nám popriala šťastnú cestu a úspešný návrat. Stúpanie na hranicu s batožinou "užívame". Hore pod prístreškom odpočíva poľský turista, ktorí nám potvrdzuje, že aj u nich je alkohol na roweroch /bicykloch/ zakázaný a že polícia za porušenie berie dokumenty. Počasie nám praje, po krátkom oddychu klesáme k studničke, kde je už tradičná prestávka. Ryadoszyce prechádzame len napoly, a už za dedinou sa dostávame na nový asfalt. Pred Lupkowom krátko oddychujeme v súkromnom kempe. Netrvá to dlho, lebo čaká nás ešte dobrá štreka, hlavne čo sa členitosti týka. Pri novopostavenom drevenom kostolíku vo Woli Michowej dávam návrh, aby sme ďalej šli cez Balnicu a nie po hlavnej ceste. Chlapci to schvaľujú a tak asi po kilometri odbočujeme vpravo na vedľajšiu cestu, vedúcu cez vysídlenu obec Balnica hore k hranici - zastávke úzkokoľajky na Balnici. Samozrejme ideme pozrieť aj kováčovú kaplnku so zázračným prameňom. Ochutnávame aj černice vedľa kaplnky za kamenným múrikom. Žeby boli tiež zázračné? Putovanie hore si vyžaduje siahnuť si riadne na svoje silové možnosti. Na dno svojích síl si každý z nás siahol viackrát, ale nebolo to ešte v prvý deň, hoci sme trasu pozmenili. Pri úzkokoľajke opäť naberame sily z černíc, ktorých tu je neúrekom. A aké veľké, hriech ich neotrhať a neochutnáť. Prichádzame na bývalý hraničný prechod pre malý pohraničný styk - Balnica 703m. Prichádza tu aj skupina asi ôsmich cyklistov /mezdi nimi dve ženy/. Išli do Poľska okolo Stariny cez Ruské sedlo a potom vlačikom na Balnicu. Odtiaľ turistickým chodníkom do Osadného a Sniny. Poprajeme si navzájom  šťastnú cestu a po ich odchode vyrážame aj my. Ideme okolo úzkokoľajky asi 1,5 km. Je to asi najhorší úsek na prejazde, lebo priestor okolo koľajníc je úzky, priekopy strmé, po podvaloch je to nebezpečné hlavne s naloženým bicyklom. Ale podarilo sa. Dostávame sa na poľnú cestu, ktorá vedie vpravo cez koľaje a po asi 500m sa napája na lesnú asfaltovú cestu, vedúcu bývalou dedinou Solinka, jez sedlo pod Kiczerkou vo výške 836m. Na spomínanej križovatke je pekný prístrešok, stretávame tam tiež skupinu dôchodcov, ktorí sa vydali na putovanie do Solinky. Tesne pred vrcholom stretávame dvoch českých turistov, oberajúcich černice. Pýtajú sa na odbočku /modtú značku/ na  hranicu na vrchol Stryb /1011m/. Majú asi starú mapu, lebo v našich táto značka nieje, ale cesta na hranicu mala odbočovať na vrchole. Zjazd dole do Roztokov Gornych je krkolomný, priam nebezpežný, lebo cesta kamienková a šmyk môže nasať, ani sa nenazdáš. Preto klesáme veľmi opatrne. Dostávame sa na kvalitnú novú asfaltku, vedúcu dedinou až na hranicu do Ruského sedla. Konečne dlhšia prestávka. Výhľad na Bukovské vrcy je úžasný. Aj turistická premávka tu je čulá, míňa nás pár poliakov aj skupinka českých turistov, slovenské farby hájime my. Ďoďo mal asi najväčšie zásoby jedla, ktoré sme mu pomohli skoro likvidovať. Renáta, rezne boli výborné, ďakujem za všetkých. Edo zasa mal plnú tašku sladkostí, asi boli dobré akcie v tescu, preto to využil. A my tiež, ale až na hranici, keď nás ponúkol. Ešte spoločný záber a odchádzame, smer Cisna. V Lisznej sa zastavujeme pri zooparku s lesnými zvieratami. Prezeráme ho len spoza plota, Edo zisťuje, že zadné koleso je mäkké, asi defekt. Pri zastávke teda sa opravuje prvý defekt. Kaťdý radí, čo a ako. Najviac sa pričinil Rado teóriou presne 5 minútového schnutia lepidla. Defekt sme zaplatali, ale Edo radšej nasadil novú dušu, starú opravenú si odložil. Pár minút po šiestej dorážame do Cisny, pomaly ju prechádzame, chlapcom sa páči ten turistický ruch, otvorené stánky a obchody, proste to tu žije. My ale ideme do 3 km vzdialenej Dolzyce, kde hľadáme nocľah. Zatieľ čo chlapci stoja pri jednom dome s "noclegami", ja idem nájsť niečo, kde by bolo aj pivo. Asi 200m za klrižovatkou na Bukowiec, kade zatra pôjdeme je music pub Blues Sisters. So šéfkou dohadujem hocľah pre piatich, spustila nám z 30 zl. na 25 zl. , lebo využijeme svoje spacáky a nieje potrebné posteľné prádlo. Izby sú dvojky, ja som s  Vasiľom, Ďoďo s Radom a Edo sám na manželskej. Izby sú pre dvoch akurát, vybavené socialnym zariadením a sprchou, takže všetko čo potrebujeme.  Na terase si dávame večeru z vlastných zásob, samozrejme s pivom. Je za 6 zl., ale čo už, otočíme ešte raz a príjemne unavení z prvodňovej etapy zaľahneme do spacákov, už sa tešíme na zajtra. Aj Bodka sa ozval, že nás bude zajtra stretávať. Máme teda za sebou prvých 62 km s 930 výškovými metrami stúpania.