Druhý deň idem  s Vasiľom  a Edom do Cisny nakúpiť niečo na raňajky, Edo si kupuje mapu Bieszczad a Soliny, medzitým ešte si bol Vasiľ zmeniť eura na zloté u kantora niekde pri kostole. Raňajky si pripravujeme kráľovské s bohatou zeleninou a kávou  na slnečnej terase vzadu za podnikom. Bicykle sú zamknuté na ganku, nezmizlo nikomu nič. Tesne po raňajkách sa ohlásil Bodka, že nás čaká na križovatke pred Lopienkou. Balíme a nakládame batožinu, vyrážame  pred jedenástou, veď sa nemáme kam ponáhľať. Asi 2km za Buk-om stretávame Bodku a odbočujeme vľavo do Lopienky. Cesta je prašná,  s viacerími turistami, prichádzame ku kostolu s dvomi ďalšími stavbami. Dvaja starší páni tu predávajú vyrezávané relikvie, sošky a pod. Po návšteve opraveného kostola a zapísani sa do knihy návštev,  sa s nimi dávame do reči. Jeden z nich kirgiz Kirim, zahral a zaspieval peknú ukrajinskú baladu o matke, ale aj pieseň od V. Vysotského - Pieseň o priateľovi. Dal nám aj lekciu z histórie miesta, kde sme sa nachádzali. Lopienka bola jednou z najväčších obcí, bola 2,5 km dlhá a bolo v nej viac ako 300 domov. Tragédiou bolo vysídlenie obce v troch etapách a to v 1939 roku, potom v 1942-43 a nakoniec 1946-47 akciou Wisla. Vasiľ od Kirima dostal darček, veľmi sme sa dobre porozpravali, rozlúčili a pokračovali ďalej po našej trase.  Viac o Lopienke tu : www.twojebieszczady.pl/lopienka.php a tu  www.twojebieszczady.pl/sor/lopinka.php. Prichádzame opäť na križovatku na Lopienku a vedľa hlavnej cesty je galéria Čierna mačka /až na to, že tam bola pekná blondínka/, ktorú ideme samozrejme navštíviť. Sú tam pekné obrazy drevených cerkvi, keramické a drevené predmety - suveníry, ale aj literatúra o histórii pohraničia. Škoda, že všetko v poľštine /hádam to nebude v slovenčine, ale mohlo by byť/. Z hlavnej cesty odbočujeme vľavo, kde sa dostávame z povodia Solinky do povodia Wetlinky. Po asi 1,5 km sa dostávame k rezervácii Sine Wiry. Ide o pereje a kamenné útvary  v koryte rieky Wetlina. Aj tu je dosť turistov, ako aj inde po trase. Samozrejme aj tu urobime pár fotiek a postupujeme ďalej údolím proti prúdu. Asi po 1,5 km schádzame pešo vľavo dole k rieke, kde je nádherný prielom Wetlinky s obrovskými kameňovými blokmi, ide o časť tej istej rezervácie. Viac aj tu : www.cisna.pl/asp/pl_start.asp . V priestore vysídlenej obce Zawój a Luh prechádzame okolo stavebných strojov, upravujúcich lesnú cestu. Z tejto cesty odbočujem vľavo na Jaworzec. Tu stojí turistická chata hore na kopci, aj tu stretávame tutristov. Zapisujeme sa do návštevnej knihy aj s vlajočkou Baltursu. Ďoďo tu zisťuje, že odtiaľ "pochádza rod Zapotockých" /minimalne nejaký menovec/. Bodka, ktorý nám dal tento tip a išiel s nami, na spiatočnej ceste niekde obdehol, preto do Kalnice prichádzame piati. Ideme ďalej po hlavnej ceste cez Smerek do Wetliny. Tu na konci vpravo za obchodom nachádzame bufet, kde chceme večerať a samozrejme s pivom. Už pri objednaní jedla k nám doráža Bodka. Dávame si ukrajinský boršč, ale aj rezeň a pod. Po dobrej večeri sa vydávame na posledné stúpanie, ktoré nás dnes čaká. Je to o to horšie, že ideme po hlavnej ceste.  Zataiľ čo štyria čakáme hore v sedle, Ďoďo s Vsiľom stihli pri stúpaní ešte nazbierať hríby, priznali sa však až večer. Klesaním serpentínami sa dostávame do Bregov Gornych, kde nám pohraničiari radia ísť ďalej, kedže sa tu nenachádzajú žiadne "noclegy". Klesáme teda údolím potoka Dwernik. V Nasiczom skúšame nájsť nocľah, ale je obsadené. Prichádzame až do Dwernika, kde sa nám podarilo nájsť pekné ubytovanie u Kudlatego.  Rýchlo sa ubytovávame po troch do izby,  vtedy Ďoďo odhalí tajomstvo nazbieraných hríbov, od domácich vypýta vajička a robí sa večera -  hríbova praženica.  Večer sme  s domácim Kudlatým posedeli, keby tie hríby v noci nedostali spätný chod /u niektorých/ tak máme pekný večer za sebou. Ale aj tak ubytovanie a prostredie bolo vynikajúce. Druhý deň sme prešli 54 km a nastúpali sme 960 výškových metrov.