Cyklotour Rumunsko 2025 som začal pripravovať na prelome rokov. V počiatočnom štádiu som pripravil trasy na 6 dní, s tým,  že som určil termín a predbežný harmonogram akcie. Podľa trás som hľadal penzióny a vzájomne korigovali trasy. Podarilo sa, aspoň si myslím.  Cyklotour Rumunsko 2025 som nazval Budešti, podľa miesta dvoch nocľahov. Rozbehol som registráciu,  až sa to ustálilo na 18 miest. Výhodou bolo, že som mal vyriešeného sprievodného vodiča - Saša. Rozdelili sme auta, z ML išli tri– Puky, Sašo, Seňor, Ľubo, Laďo, Peťo, Janka, Želka a Rado, Ďoďo, Vlado, Igor, z SK a SP jedno- -Laďo a Jaro  a dve z HN – Marcel s Mirom a Janko s Dušanom. Z domu sme viezli so sebou aj klobásy, ktoré nám na cestu urobil Miro S. Vyrazili sme v utorok ráno o pol siedmej, stretávka bola na Aqu Mária za Veľatami. Prišiel nás pozrieť a vyprevadiť aj Janko K., odniesol si tiež minuloročnú fotoknihu. Ďalšia prestávka bola už za prechodom Petea v Rumunsku, kde sme išli zmeniť eura na lei s kurzom skoro 1:5. Všetci spoločne prichádzame k motelu Casa Cardoš, tu nechávame auta a už bez nejakej platby za parkovanie. Občerstvujeme sa pivkom a nealkom, dáme spoločnú foto a vyrážame. Keďže nás čaká asi 55km, okolo pol tretej sa vydávame preto do Baja Mare hlavnou rušnou cestou. Ja idem v oranžovej – výstražnej veste ako koncový jazdec. Sašo ide napred, aby našiel naše ubytovanie Pensiunea Franc v Danešti. Cesta cez Baja Mare sa trochu skomplikovala, keďže tam bola obchádza a my  sme sa trocha rozstratili.  Pri odchode z mesta sme už boli kompletní, vodiči boli k nám na križovatkách ústretoví. Okolo 18-tej prichádzame k penziónu, kde nás už čaká Sašo. Cestu z križovatky pred Dumbravitou si poniektorí pamätajú z prvej cyklotour po Rumunsku.  Vybaľujeme si batožinu a delíme si izby. Penzión je dobre zariadený, čistý a s pekným okolím. Dokonca nám pripravili jakuzzi, čo štyria z nás aj využili. Večer sme trocha posedeli a hodnotili dnešný prejazd prvej etapy.

Druhý deň začíname výdatnými raňajkami. Balíme batožinu do  forda, robíme skupinové foto pred penziónom a ešte pred deviatou hodinou vyrážame na 43 kilometrovú trasu, smer poľnou skratkou do Šišešti.  Z jednej odbočky sa vraciame chybou značenia na mapach.cz. Na hlavnej ceste cez dedinu sa nachádzame Pamätné múzeum Vasile Lucaciu (1852-1922), prezývaného „Lev zo Sisesti“. v obci Șișești, Maramureș, na malebnom mieste na okraji lesa, pripomína život a prínos Vasile Lucaciu, kňaza, +učiteľa a politika, k zjednoteniu Rumunov. Súčasťou múzea je dom, v ktorom žil 30 rokov a škola, ktorú založil Vasile Lucaciu, a vedľa neho je kostol Nanebovzatia Matky Božej (1886-90), architektonický skvost, ktorý založil veľký patriot podľa vzoru Baziliky svätého Petra v Ríme. V múzeu sú vystavené dokumenty, fotografie, nábytok, knihy a osobné predmety, bohužiaľ múzeum bolo zatvorené, zato kostol sme navštívili. Ďalšiu, už pitnú prestávku si dávame v Danešti na pivo značky Timisoreana. Aj v tejto etape idem v oranžovej veste na konci pelotónu. V Šurdešti odbočíme vľavo, aby sme pozreli dva – tri drevené kostolíky.  Prvý je hneď vedľa cesty, ale je zatvorený. Navštívili sme pravoslávnu murovanú cerkev Najsvätejšej Trojice, veľmi pekne vymaľovanú. Druhý drevený a najvyšší, už na bočnej uličke, grecko-katolický kostol  svätých archanielov Michala a Gabriela z roku 1721 . Otvorili nám ho, takže sme ho pozreli aj z vnútra. Tretím bola pravoslávna drevená cerkev Svätých archanielov, tiež s peknou vnútornou výzdobou, ktorú sme tiež mali možnosť vidieť. Odtiaľ už ideme na sever bočnou cestou, ktorou už za mrholenia sa dostávame na hlavnú cestu do Caunicu.  Sašo nám našiel reštauráciu pri ceste na konci mestečka, kde sa ideme spoločne posilniť, lebo nás čaká asi 10 kilometrové stúpanie.  Postupne dochádzame k reštaurácii Mina, ukladáme bicykle kde kade a ideme na poschodie do reštaurácie. Dávame si kompletný neskorší obed aj s občerstvením či už pivkom, alebo nealkom. Oddychujeme trocha dlhšie, keďže nás čaká ešte asi 20km do Budešti a hlavne prechod sedlom vo výške 1080m n.m.  Po úhrade cca 360€ sa postupne po skupinkách vydávame do stúpania. Medzi tým korigujeme plán, keďže pred vrcholom máme ešte ísť k vodopádu, ale to dnes vynechávame. Pri stúpaní po asi piatom kilometri Igora ohrozovali potulné psy a ten nešťastne spadol na chodník a poranil si koleno. Prvé ošetrenie rany poskytol Peťo. Voláme preto Saša so sprievodným vozidlom, aby Igora odviezol na ošetrenie do nemocnice. Po skupinkách prechádzame za chladného mrholenia sedlo a schádzame dole do Budešti. Za prvou serpentínou čakám vedľa cesty pod stromami na tých, čo idú za mnou, keďže už nejdem posledný. Rado mi oznamuje, že hore bolo 8,6˚C, čo bolo dosť chladno, ani som si to nejako neuvedomoval. Schádzame postupne k penziónu Poienita. Sme trocha premočení. Sašo sa s Igorom vracia z Caunicu z nemocnice, kde Igora neošetrili, lebo to vyzerá vážnejšie. Vykladáme zvyšok  batožiny a auto ide do nemocnice v Sighetu Marmatiei, čo je bližšie ako do Baja Mare. Po príchode nám pani domáca Anna s celým osadenstvom pripravili krásne privítanie pod vykurovaným prístreškom s domácimi plackami-langošmi s dobrou slaninkou, cibuľkou a pálenkou. Po upršanom poobede nám to prišlo veľmi vhod, že sme sa mohli trocha zohriať a posedieť. Potom si ešte vybavíme pár nezrovnalosti s ubytovaním, keďže niektorým sa zdá, že štyria na izbe je veľa, dostávame ďalšie izby vo vedľajšom penzióne v rámci dvora. Takže nakoniec máme všetci dvojky izby, čo som sa „naivne“ domnieval, že nám občas postačia aj prístelky. Večer je dlhý, čakáme Saša s Igorom a túto dlhú chvíľu si krátime spevom pri Ľubovej gitare. Okolo pol jedenástej večer dostávame prvé obrázky z nemocnice od Saša. Ešte že nám Ľubo hrá dlho po polnoci, kedy nakoniec okolo pol jednej prichádza Sašo s ošetreným Igorom. Je jasné, že pre Igora cyklotour končí, hádam sa z toho skoro dostane, ale to už doma. Nám končí druhý, troška nešťastný deň a to sme netušili, že smole ešte nie je koniec.

Tretí deň vstávame do upršaného rána, našťastie nie je to nič strašné. Máme bohato prestreté raňajky, ako keby nás malo byť dvakrát toľko. Štedrosť a pohostinnosť sa domácim nedá zaprieť a my sme len radi. Ochutnávame všetky dobroty prestreté na hlavnom aj na vedľajších stoloch. Keď niečo dochádza, okamžite pani Anna to dopĺňa. Skutočne sa tu cítime veľmi dobre. Po raňajkách sa pripravujeme na daždivé počasie, ktoré má sprevádzať dnešnú etapu. Konečne sa s nami vyberie aj Sašo, keďže auto ostáva na dvore, lebo etapu končíme na mieste štartu. Čaká nás asi 41kilometrov asfaltovými cestami, takže až na to počasie to bude priemerne náročná etapa, keďže nastúpame okolo 820m, včera to bolo o niečo viac a to 1016m.  Naša cesta z Budešti vedie vľavo do dedinky Breb. Tu sa zastavíme na križovatke, kde je kaviareň a dávame prvé občerstvenie, trošku sa rozpršalo. Dnes je veľký sviatok Nanebovstúpenie Pána – Voznesiňa Hospodne. Snáď sa nám podarí navštíviť aj nejakú omšu – službu. V dedine sme nakrátko navštívili drevený kostol, ale aj veľkú murovanú pravoslávnu cerkev, kde práve prebiehala služba. Vonku sa veľmi rozpršalo, tak sme poniektorí išli do chrámu a nakrátko -15-20 minút sme boli účastníkmi  na službe Božej. Medzi tým sa druhá partia s dievčatami uchýlila pod prístrešok, kde ich zavolala pani domáca, lebo videla, že sa ukrývajú pred dažďom pod bránou. Prišli sme aj my, čo sme boli v cerkvi a tiež sme sa usadili k ostatným pod prístrešok. Pani nám ponúkla kávu a pálenku, zaplatili sme je podľa nášho uváženia, keďže peniaze priamo nechcela. Odchádzame s dobrým pocitom, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Pri výjazde z dediny ideme pozrieť ešte jednu drevenú pravoslávnu cerkev svätých Archanielov Michala a Gabriela. Drevený kostol v Brebe vyniká ako jedna z najvýznamnejších pamiatok tohto druhu v Maramureši, Transylvánii a celej krajine, a to predovšetkým vďaka veku budovy z roku 1622, veži z roku 1531, najstaršej zachovanej a pevne datovanej spomedzi drevených kostolov v krajine, ďalej vďaka čiastočne viditeľnej nástennej maľbe z roku 1626, jednej z najstarších zachovaných v drevených kostoloch v krajine, cennej zbierke ikon zo 17., 18. a 19. storočia, unikátnej plastike klenby a archaickej streche zachovanej do súčasnosti. Po jeho prehliadke ideme do Hoteni, kde sa tiež zastavujeme pri drevenej cerkvi, ale tá je zatvorená, takže putujeme ďalej. Čaká nás stúpanie na kopec nad dedinou Ocna Sugatag, kde schádzame k jazeru, aby sme si pripomenuli minuloročný trek, vedúci tadiaľto. Tu ideme do reštaurácie nad jazerom,  terasa je teraz pre zmenu obsadená robotníkmi, keďže sa tu opravuje a rekonštruuje. Pri odkladaní bicykla si všimnem mäkké predné koleso, tuším že ide o defekt. Keď sa mi na mokrom plášti tvoria bublinky, okamžite dávam koleso dole a mením dušu. Puky so svojím prenosným kompresorom mi dostatočne nafúkne koleso a po krátkom servise už sedíme s ostatnými pri stole a objednávame jedlo. Počasie je veľmi premenlivé, ale už skôr neprší ako prší. Po oddychu a dobrom obede s občerstvením odchádzame opäť hore na križovatku, odkiaľ sme prišli. Za križovatkou vľavo máme mierne stúpanie až na hlavnú cestu vedúcu do Budešti. Po asi kilometri potrebujeme odbočiť na poľnú cestu do Särbi. Tu sa ale rozdeľujeme, jedna skupinka s dievčatami tzv. šťastná sedmička pokračuje na náš penzión, zatiaľ čo my desiati ideme pôvodne naplánovanou trasou do Särbi. Dedina Särbi je známa svojimi vstupnými bránami, drevenou cerkvou a historickými zariadeniami ako mláťačka,  mlyn, triedička obilia a pod. A skutočne tu bolo čo vidieť, oplatilo sa sem urobiť zachádzku. Drevený kostol svätej Paraskevy /Parasky/bol postavený v roku 1665 z dubového dreva. Ikony sú písané z roku 1775 a cárske dvere vyrezávané z roku 1764. Kostol bol zatvorený, tak sme obdivovali len exteriér. Opäť za mrholenia prichádzame do Budešti a pešo si vystúpime na kopec s drevenou cerkvou svätého Mikuláša, zapísanou do zoznamu svetového dedičstva Unesco z roku 1643, z dubového dreva a s ikonami z roku  1762. Škoda len že bola zatvorená. Ale trámy okolo dverí sú krásne vyrezávané, málo kde boli takto zdobené. Tu nás necháva Laďo a my deviati ideme k monastyru, asi 5 kilometrov za dedinou. Cestou sa k nám pridávajú dvaja mladí chlapci na bicykloch. Cestou sa šantia, ale stíhajú s nami až k monastyru. Z tohto miesta je cítiť taký vnútorný až meditačný pokoj. Je tu niekoľko modlitební, veľká drevená cerkev, malá drevená cerkev aj budova pre mníchov. Na naše prekvapenie vychádza jeden mních, hovorí, že je Poliak, urobíme si s ním spoločnú fotku a lúčime sa s týmto nevšedným miestom v hlbokom lese. Mladí chlapci idú s nami späť, v dedine sa s nimi lúčime a odchádzame k nášmu penziónu. Pitom mi Miro povedal, keď váhal, či ísť s nami k monastyru, alebo s Laďom na penzión, že si to v daždi veľmi neužijeme. A zmenil názor, lebo návšteva tohto miesta bola takou čerešničkou na dnešnej trocha upršanej etape. Večer si dáme ešte dobrú večeru a preberáme dnešnú etapu. Vlado s Jankom boli poobede kúpať sa v zariadení, kde sme obedovali, takže oni mali iné zážitky.

Štvrtý deň nás víta už so slniečkom. Opäť po výdatných raňajkách a plných stoloch sa idem s Ďoďom, naším pokladníkom, vyrovnať s pani domácou za ubytovanie a stravu počas týchto necelých dvoch dní. Platba bola 5940 lei, plus sme k tomu priložili pár našich, Mirkových klobás. Poďakovali sme sa za skvelé ubytovanie a ešte lepšie stravovanie. Robíme si pred penziónom spoločné foto aj s domácimi. Štartujeme okolo deviatej na osemkilometrové stúpanie. Za ranného slnka sa nám ide už oveľa lepšie ako za mrholenia. Vodiči sú k nám celkom ohľaduplní, na kopci sa roztiahneme po menších skupinkách. Jaro s Pukym zdolávajú vrchol ako prví, ja s Dušanom sme im boli celý čas v pätách. Pár sto metrov za vrcholom nachádzame oddychové miesto vedľa cesty a čakáme na ostatných. Tu sa dohadujeme, že dnes pôjdeme pri križovatke, kde budeme odbočovať vľavo, pozrieť vodopád, ktorý sme predvčerom vynechali. Pri hľadaní cesty k vodopádu trochu tápeme. Objavujem najprv zrúcaninu budovy, kde sa asi spracovala ruda, alebo nejaké nerastné suroviny. Taviarne Logolda pri Caunici bola najmodernejšie zariadenie na úpravu neželezných rúd z konca 19. storočia (presnejšie, postaveného v roku 1862 Angličanmi zo spoločnosti Rota Aurra Mines Limited) v celej banskej panve pohoria Gutâi, ktorá sa nachádza na mieste zvanom „Logolda“ (zrejme z anglického slova gold=zlato) v severovýchodnej časti mesta Cavnic, neďaleko okresnej cesty Baia Sprie-Cavnic. Aj keď prítomnosť Angličanov na týchto miestach už dávno vybledla, stále sa nachádza v starých pozemkových knihách v Cavnici niekoľko britských vlastníkov pôdy. V tejto huti sa spracovávali rudy, ktoré neobsahovali olovo, a rudy s veľmi malým obsahom zlata a striebra, pričom kyanidácia na získavanie zlata bola použitá prvýkrát v Transylvánii. V oblasti bol tiež prvýkrát použitý tzv. turbínový systém založený na kolaterálnom tlaku vody. Razidlo /drvič/, ktoré malo 60 „kalifornských šípov“, bolo navrhnuté na kapacitu 400 ton rudy denne, pričom mesačne sa malo vyprodukovať 80 kilogramov zlata. Vzhľadom na špecifické zloženie rudy z Cavnicu tu experimentovaný technologický postup nepriniesol očakávané výsledky ako na iných miestach, a tak sa výroba v prvom desaťročí 20. storočia zastavila. Toľko z histórie tohto miesta. Nad touto zrúcaninou nachádzame chodník, vedúci k vodopádu Piciorul Calului – Konská noha. Voda sa mohutne valí cez bývalú štôlňu bane, ktorá tu v minulosti fungovala. Narážala na skalnatú andezitovú stenu a pod ňou vytvorila malé jazierko s tyrkysovými odtieňmi. Keď baňa ešte fungovala, voda sa odvádzala na drevené konštrukcie pred vodopádom. V 80. rokoch minulého storočia stúpajúca voda strhla drevené rúry… Zostal len 40-metrový vodopád dobre ukrytý v lese. A my sme teraz pri ňom, obdivujeme ho a robíme si fotky z každého uhla pohľadu. Vraciame sa späť na cestu a opäť asfaltovou, trochu rozbitou cestou stúpame lesom hore do sedla vo výške 1095m n.m.  Cestou Jaro opravuje defekt, ale veľmi nás to nezdržalo, lebo hore v sedle sme sa všetci počkali. Dole máme krásnych 6-7 kilometrov klesania a zastavujeme sa amerických cestných koráboch, zaparkovaných pri ceste v dedine Strambu Baiut. Tu si Miro všimne Seňorov bicykel, že má opačne otočenú prednú vidlicu. Dobre sa pritom nasmejeme a Seňor si to opravuje, aj keď zjavne mu to doteraz nevadilo. V dedine odbočíme vľavo a zachádzame do Baiut-u. Prejdeme ju skoro až na horný koniec a vraciame sa späť, aby sme sa zastavili v nejakom obchode. Strtávame tu jedného Čecha s dcérami, prehodíme pár slov a už parkujeme pri obchode s prístreškom. Miestny pán nám uvoľňuje miesto o odchádza preč, aby sme si mohli oddýchnuť pri pivku a nealko, s malým občerstvením. Po asi polhodinke až trištvrte odchádzame dole na hlavnú cestu. Marcel si s Vladom vymenili bicykle, lebo Marcel si chcel vyskúšať gravel. Ale po asi troch kilometroch sme odbočili vpravo, lenže Marcel skúšal gravel ďalej, až si urobil zachádzku asi dva kilometre. Po jeho návrate stúpame lesom šotolinovou spevnenou cestou, na vrchole máme odpočinok. Obďaleč stojí chata-dom a visia tam hrudy syra. Doma ale nikto nebol. Oproti pri včelích úľoch je jeden pán, idem teda k nemu, aby sme si niekde kúpili ovčí syr. Pán je tam asi aj s manželkou, ktorá cez telefón vybaví, aby sme išli ďalej po ceste asi pol kilometra, a tam nás bude čakať staršia babka v kabátoch a tá nám syr predá. A skutočne, zažili sme niečo nevídané a tak autentické, že „to nevymyslíš“.  Babka nás čakala pri ceste a ráznym krokom nás uviedla do ich „obývacieho teritória“. Ukázala nám ako tam bývajú, ako hospodária, boli tam bačovia ovci, ktorí nás ihneď začali núkať pálenkou. Sedenie bolo vonku, doniesli na stôl slaninu, babka doniesla syr, cibuľu, posúchy, bryndzu a už sme hodovali. Jeden z valachov nám zapískal na lístku zo stromu. Niektorí sa veľmi nenúkali z obavy pred hygienou, ale keďže sme to riadne dezinfikovali, nebolo sa čoho obávať. Babke sme nechali za pohostenie aj nejaké peniaze, hoci nič nechcela. S Marcelom sme riadne kúpili syr a bryndzu. Tá bryndza nemala chybu. Každý kto ju ochutnal, hovoril, že ešte takú nejedol. A taká bola aj slanina a hlavne cibuľa. Mali sme teda riadny gastronomický a umelecký zážitok. Hlave dievčatá, keďže valachom sa zjavne páčili. A to ešte nebol koniec dňa. Ďalšími skratkami prichádzame do dediny Costeni, keďže tu je križovatka, čakáme sa, lebo odbočíme vľavo. Na križovatke si niekto všimol dom so svadobnou bránou. Niekto z našich si chcel doplniť vodu a tu zrazu prišla pani domáca – svadobná mama, aj s veľkou táckou, plnou zákuskov. Všetkým nám to veľmi dobre padlo, núkali sme sa, až sme skoro všetky pojedli. Medzi tým prišiel svadobný otec a núkal nás s pálenkou. Keďže viac rokov robí v Rakúsku, hneď sa dal s Marcelom do reči. Medzi tým sme začali spievať svadobnú pieseň ...a my vám budeme chyžu veseliti... Marcel požiadal svadobného otca, aby nám ukázal aj nevestu a tá skutočne prišla. Prišlo mladé, veľmi pekné dievča, hneď sme jej zaspievali „mnohaja lit...“ Pri našom speve vyšli na ulicu ako okolití susedia, tak aj ženy pomocníčky zo svadobného dvora, ktoré pomáhali pri zabíjačke. Bola z toho jedna krásna kultúrno-spoločenská akcia, ako pre nás tak aj pre svadobnú rodinu a miestnych. Zhruba trištvrte hodinky nám dalo krásny a reálny obraz o pohostinnosti a ľudskosti obyčajných dedinských ľudí. A že vraj „Cigánske Rumunsko“. Zďaleka to nie je pravda, máme sa čo aj od nich učiť. Po tejto kultúrnej vložke ešte pozrieme zvonku drevený kostol svätého Mikuláša z roku 1875. Odtiaľ už ťaháme asfaltkami do väčšieho mestečka Targu Lapus s asi 11 tisíc obyvateľmi. Predvoj nášho pelotónu sa naháňal za prvenstvom v etape až tak, že prehliadli odbočku a prišli trochu oneskorene na penzion Maramu’ Lakeside pri rybníku. Igor preto prekvapený vítal medzi prvými neočakávané tváre. Tu dnes máme večeru a oddychujeme na terase, na izbách, ale aj v spoločenskej hale. Preberáme a spracúvavame dnešné úžasné zážitky.  Ani sme sa nenazdali, čo všetko nás na našej cyklotour čaká. Sašo nám medzi rečou popísal celé okolie, kde sa penzión nachádza. Škode, že ráno odchádzame a putujeme ďalej.

Máme pred sebou sobotu a piaty deň nášho putovania. Opäť po bohatých raňajkách balíme batožinu do sprievodného vozidla a okolo deviatej vyrážame na svoju predposlednú, 60 kilometrovú etapu. Zastavujeme pri lidli, aby sme si doplnili potraviny na cestu, ale hlavne vodu, keďže v penzióne nebola voda pitná. To bolo jediné mínus počas všetkých možnosti ubytovania. Ale nedostatkom pitnej vody sme netrpeli, nosili nám ich v džbánoch. Napriek tomu sme si vodu doplnili v spomínanom lidli. Po asi troch-štyroch kilometroch asfaltkou smerom na sever, odbočíme vľavo na Dumbravu. Za dedinou stúpame poľom a potom lesom úzkou asfaltovou cestou, tu sa naše pole riadne roztiahne, keďže každý ide svojím tempom. Medzi prvými hore je Jaro, Puky, Marcel, o posledných nepíšem, lebo aj tak hore došli všetci a na všetkých sa čaká. Tu navštevujeme pravoslávny monastyr – kláštor,  známy ako Pinteov kláštor  "Povýšenie Svätého Kríža". Založil ho otec Ioan Cosma z Targu Lăpuș. Správcom je otec Visarion Gherman. Kláštor sa nachádza na úpätí skalnatého útesu v nadmorskej výške 720 m v Poiana Paltinului. Založil ho po roku 1990 kňaz Ioan Cosma z farnosti Stoiceni-Dumbrava na pamiatku mučeníkov revolúcie. Osada bola vybudovaná s pomocou veriacich v tejto oblasti, v súčasnosti sa tu nachádza kostol, cely, knižnica a refektár. Kostol je zasvätený Povýšeniu Svätého Kríža a kaplnka je zasvätená svätým cisárom Konštantínovi a Elene. V kláštore sme si zakúpili aj pár suvenírov a po asi polhodinovom oddychu ideme ďalej, trasa nás vedie lesnou zvážnicou, kde do kopca bicykle tlačíme. Po asi pol kilometri vychádzame z lesa a poľnou, krkolomnou cestou schádzame do dedina Ciocotis. Tento „zjazdový“ úsek si užil hlavne Marcel, bola to jeho čerešnička na torte. V dedine sa zastavujeme pri obchode a robíme si dlhšiu prestávku, Peťo zabezpečil na posilnenie koňačik,  aby sme zvládli aj ďalšie stúpania. Vyrážame na cestu dole, ale medzi poslednými je Vlado a zisťuje, že má na graveli defekt. Našťastie je tam Puky, Seňor a Peťo, ktorý sa pusti do opravy, hoci s gravelom nemá skúsenosti, no nakoniec to k Vladovej aj svojej spokojnosti vyrieši. My ostaní sme išli stupakom asfaltovou cestou, vedúcou cigánskou osadou s novými domami, a hore na kopci ich všetkých čakáme. Schádzame dole úžasnou úzkou asfaltovou cestou, núkajú sa nám krásne výhľady do okolia. Každý ide dole svojím tempom. Len Seňor sa dal uniesť rýchlou jazdou a ostrú pravotočivú zákrute s extrémne malým polomerom nezvládol a skončil mimo cesty. Keď som k nemu došiel, bol tam už Peťo a Vlado. Hlavne Vlado dával Seňora do kopy, bol pri vedomí, dostal trocha vody a nakoniec sa postavil na nohy. Peťo zatiaľ dával do kopy zničený bicykel. Seňor so mnou odchádza pomaly pešo dole do dediny, zatiaľ čo Vlado s Peťom dopravovali nepojazdný bicykel. V dedine Berinta Už riešime ošetrenie Seňora, volám Sašovi aby prišiel k nám a Želka s miestnou dievčinou, ktorá s nami hovorí po anglicky, zabezpečuje záchranku. Medzitým Seňora kontroluje aj Rado a prikláňa sa tiež k záchranke. Záchranka po krátkej dobe prichádza a ošetrovateľka dáva Seňorovi golier. Prichádza už aj Sašo a rieši, kto pôjde autom, lebo niekde stratil doklady. Seňora v ležiacej polohe nakladajú do sanitky, zatiaľ čo ja so Sašom ideme za sanitkou do Baja Mare. Prichádzajú aj policajti, aby vyšetrili, čo a kde sa stalo. Tu už s nimi uraduje Vlado a Dušan. Podali im vysvetlenie, že udalosť sa stala na poľnej ceste a nie je potrebné robiť žiadny zápis. Našťastie to policajti zobrali ako fakt, podali si ruky, pozdravili nás a odišli. Ja so Sašom nachádzame v Baja Mare nemocnicu, kde Seňora previezli, v stojacej sanitke spoznávam našu ošetrovateľku, tá ochotne ide so mnou, aby som robil Seňorovi sprievod pri vyšetrení. Zatiaľ naša skupina koriguje trasu, aby sa čím skôr dostala do motelu Moara Veche v Sacalašeni. Z vyšetrenia na CT prišla dobrá správa, že Seňor nemá nič zlomené, odchádzame so správou z vyšetrenia v rumunčine, na ošetrenie stačila naša karta poistenca. Správu podávam do skupiny, aby všetci boli spokojní. Prichádzame na motel dosť neskoro, objednávame večeru, ale všetko trvá akosi dlho, lebo majú na večeru aj ďalšiu asi štyridsať členné skupinu mladých. Nakoniec večeru dostávame, ale na náš penzión prichádzame po skupinkách už za tmy. Na penzióne nás vítajú traja chlapci z Medzilaboriec, Matúš, Janko a Igor. Len letmo ich pozdravím, lebo čím skôr potrebujeme vybaliť batožinu a naložiť veci a bajky Marcela, Jara a Igora, ktorí ešte večer odchádzajú domov.  Sašo so Želkou ich vezú do Apy, kde sú zaparkované naše auta. Z toho vyplýva, že posledný večer je trocha chaotický a ešte do toho pani domáca potrebovala občanky pár z nás, aby si zapísala ubytovaných.  Večer pod prístreškom sa ešte sedí asi do pol dvanástej aj to už v dosť oklieštenej zostave aj našimi návštevníkmi z Medzilaboriec. O tretej v noci prišla správa od Marcela, že šťastne došli do Stropkova. Tak máme za sebou dosť hektický deň, ktorý ale mal šťastný koniec.

Posledný deň putovania je pred nami. Po raňajkách balíme už posledný krát batožinu, robíme si posledné spoločné foto pred penziónom v Coltau. Mimochodom sú to Maďari a ubytko telefonicky nám zabezpečoval p. Mančik, lebo žiaden kontakt cez SMS, mailom či cez WhatsApp nebol možný. So Sašom v sprievodnom vozidle dnes ide nielen Igor, ale aj Seňor. Čaká nás posledných asi 44km po trase, ktorú sme už v prvom ročníku prešli, hlavne jej druhú polovicu. Najprv ideme asfaltovou cestou na západ od Caltau, potom sme to zamierili na severozápad ku klenbovému mostu cez rieku Semeš za dedinou Pomi. Po hrádzi popri spomínanej rieke sme trochu poblúdili, ale Želka našla trasu z pred dvoch rokov a ňou sme sa dostali na správnu cestu. K zariadeniu Casa Cardos v Ape nás doviedli Janka so Želkou na čele nášho pelotónu. Najprv sa pobalíme po jednotlivých autách, skoro všetkým rozdelím Mirove klobásy,  naložíme aj bajky a nakoniec sadáme na terasu, aby sme spoločne s dobrým obedom ukončili náš tretí ročník putovania po úžasnom Rumunsku. Hovorí sa, že koniec dobrý - všetko dobré v tomto prípade platí obzvlášť. Zdravý, aj keď zranený sa vracia nielen Igor, no aj trocha poobíjaný Seňor. Cestou domov sme ešte kúpili popri ceste pred Satu Mare pár košíkov výborných jahôd. V aute preberáme a spomíname na šesť dni nášho cykloputovania a zatiaľ Želka zložila básničku, kde každému „účastníkovi zájazdu“  venovala pár riadkov. Komentár je z môjho pohľadu, ostatní to asi videli inak, ale to sa už nedozvieme.

ŽELKINE RÝMY

TRASA 1 : https://mapy.com/s/hutecedesa

FOTO 1 :   https://photos.app.goo.gl/fP6D7yUinbtysCsAA :

TRASA 2 : https://mapy.com/s/medusasohe

FOTO 2 : https://photos.app.goo.gl/ntE4U6LZaLp7BMHA9

TRASA 3 : https://mapy.com/s/nobuhagele

FOTO 3 : https://photos.app.goo.gl/bo6tYrBFsWKq4jwd9

TRASA 4 : https://mapy.com/s/relamujucu

FOTO 4 : https://photos.app.goo.gl/t14E8QMRH76feo3q7

TRASA 5 : https://mapy.com/s/lecufanuse

FOTO 5 : https://photos.app.goo.gl/dEYiNJRtvzdK1YRw9

TRASA 6 : https://mapy.com/s/lavanacude

FOTO 6 : https://photos.app.goo.gl/GNf5YUxe5sG9pjrY8